Pred príchodom do slovenského lekárnictva mi bolo jasné, že platy nie sú na takej vysokej úrovni ako v krajine, v ktorej som pracoval. Povedal som si: ,,Fajn, ani cena za základné výdavky na život nie je na Slovensku taká vysoká ako v zahraničí. To nejako dám!“ Aké však bolo moje rozčarovanie, ked mi prvý plat nestačil ani na základné výdavky. Keď mi na stravu a nákupy na stravu zostali iba stravné lístky.
Ako každý bežný občan chcem žiť za to, čo si zarobím. Potrebujem auto ktoré ma zavezie do práce, potrebujem jesť a to celý mesiac. Mám tiež hypotéku na bývanie. Auto potrebuje občas zájsť do servisu aby bolo funkčné a pomohlo mi udržať si prácu. A ja si občas potrebujem zaplatiť napr.zubára. Keď nepočítam výdavky na oblečenie a obuv, kultúru, odkladanie si na dovolenku a vianočné darčeky pre mojich blízkych, tak som očakával, že môj plat mi aspoň základnú cenu života na Slovensku pokryje. Nepokryl! Moje rozčarovaie je o to vyššie po zistení, že môj plat farmaceuta je výškou veľmi podobný platu laborantky.
A tak som sa zamyslel. V iných krajinách pri vstupe do lekárne je farmaceut na prvý pohľad odlišný. Má civilné oblečenie, jeho asistenti ho neustále volajú ku pacientom ktorí potrebujú poradiť alebo sami pýtajú odbornú radu pri predaji. Má k tomu školenia ktoré treba neustále obnovovať. Farmaceut má na starosti aj chod tejto lekárne, ľudí v nej pracujúcich. Keď treba, cez systém zdravotníckych služieb ponúka pacientom za úplatu alebo bezplatne receptové lieky. Je to v poriadku lebo systém má pre to podporu v legislatíve. Farmaceut je tu nepostrádateľný. Robí aj očkovanie proti chrípke. Cez tieto služby prináša pre lekáreň peniaze do kasy. Veď bez nevyhnutnosti zaplatiť za faktúru stačí mať v lekárni lekárnika ktorý predá službu a zarobí peniaze. A keďže jeho plat je oveľa vyšší ako platy asistentiek, pracuje v lekárni iba jeden farmaceut. Mať farmaceuta sa vypláca.
Taktiež každá malá poliklinika má teraz už svojho farmaceuta. My odborníci na lieky sme sa stali nevyhnutnou súčasťou zdravotníckej starostlivosti o pacienta. Títo klinicky orientovaní farmaceuti si zvyšujú svoju odbornosť cez kurzy. Stúpajú na rebríčku potrebnosti. Vzdelávanie sa však nikdy nekončí. Nemajú ambície stať sa doktormi. Pozícia, ktorú im zdravotnícky systém ponúka, je dostatočná pre sebarealizáciu a pre uplatnenie nášho veľmi špeciálneho vzdelania o liekoch. To je to, čo lekárnikov odlišuje od iných zdravotníckych pracovníkov a čo ich robí prepotrebnými pre zdravotnícky systém. Tu by mali smerovať aj slovenskí lekárnici aby nevyhynuli a neboli vymenení za dispenzarizačné vysoko výkonné stroje ktoré sú už tu. Od ich plošného použitia ich odďaľuje iba ich vysoká cena. Kým v zahraničí sa farmaceuti našli v službách pre pacientov, v pozícii nemocničného lekárnika, v predpisovaní receptov a prevádzkovaní kliník pre pacientov v poliklinikách, my na Slovensku predávame lieky bez lekárskeho predpis! Ako sa chceme udržať a stať sa pre slovenské zdravotníctvo nepostrádateľnými? Má náš štát peniaze na to , aby zaplátal dieru po chýbajúcich slovenských lekárnikoch? Kto nám má dať pozíciu na zdravotníckom trhu adekvátnu nášmu vdelaniu?