„9458127531!“ vypadlo z úst pacientky keď pristúpila k môjmu okienku. Najskôr ma to zarazilo. Potom som na okamih porozmýšľal nad úmyslom tejto pani. Zrejme chcela ušetriť môj čas na okamihu,v ktorom ju môžem pozdraviť a opýtať sa jej, čo si želá. Zrejme naozaj nemala zlé úmysly a vôbec nechcela byť neslušná. Vysypala preto z úst iba jej rodné číslo. Ale prečo vlastne chcela ten čas skrátiť? Naozaj si myslela, že je pre mňa najdôležitejšie nahádzať jej lieky na táru, vypýtať si od nej peniaze a bleskovo spraviť to isté s nasledujúcim čakajúcim?
„Celaskon.“ – zaznelo z úst inej mojej pacientky pristúpivšej k môjmu okienku. Dal som jej ho na táru. Keď ho dostala, povedala ešte: „paralen!“ , ktorý som jej opäť dal. Po vygenerovaní ceny na pokladni pani zaplatila a bez slova odišla. Nenašla čas na pozdrav ani na poďakovanie. Bolo snáď aj jej najúprimnejším želaním ušetriť čas, ktorý sme nevyhnutne museli pri expedícii minúť? Ale kvôli čomu vlastne? Naozaj bolo treba vytesniť slová slušnosti a ľudskosť z našej komunikácie? Táto pani ušetrila čas aj na vyhlásení, že vlastne nemala čas. Čas pre seba? Pre mňa? Obyčajné slová ako: dobrý deň! ďakujem! prosím si…. mohli by ste mi…..jednoducho vynechala!
Vravíme si, že nie je nič dôležitejšie v našich životoch ako čas sám. Že netreba venovať druhým zopár sekúnd z tohoto nášho času, keď ho vlastne nemáme. Preto ho šetríme dôsledne a všade! Zvykli sme si na to a každý to akceptuje. Čas je drahocenný. No skutočne ho nemáme?