Pracujem v lekárni v supermarkete. Je to veľmi rušné miesto. Aby sa sem ľudia dostali, musia prejsť až na koniec uličky. Lekáreň je vhodne umiestnená pred pokladňami, ktorými prejdú všetci. Ľudia milujú supermarkety! Vidia okolo seba hojnosť. A tak prídu nakupovať hlavne v deň v týždni, kedy je na svete nová ponuka predajne.
Prídu k nám tak, ako tento muž. Prešiel celým supermarketom, až na koniec, vystál si radu do lekárne a holou rukou mi podal svoje recepty. Potom mi podal svoju identifikačnú kartičku a nakoniec svoje peniaze. Zjavne sa necítil dobre. Ruky sa mu triasli od zimnice, občas bolestivo zakašľal. “ Vám nie je dobre, však? – opýtal som sa ho. Súhlasne pokrútil hlavou. „Viete, ja som v karanténe“ – dodal muž. A opäť bolestivo zakašľal. Pozrel som na jeho lieky, potom na neho a vtedy mi to došlo! „Vy máte kovid!“ – vypadlo zo mňa. Dostal som opäť súhlasné pokývanie jeho hlavou. „Strávil som celý deň behaním po nemocniciach“, pokračoval ten muž: „a musel som si prísť pre lieky.“
Po ňom vstúpil ďalší asi 65-ročný muž. Aj on si vystál radu aby dostal svoje lieky. Iba som sa ho medzi rečou opýtal, či je zaočkovaný. Tentoraz som dostal záporné zakývanie hlavou.
Po odchode toho prvého sme vydezinfikovali povrchy. Viem, že ľudia chorí na kovid majú výnimku z karantény pre vstup do lekárne. No kde sú ich mamy, priatelia, frajerky alebo susedia, ktorí im môžu tieto lieky priniesť domov? Ktorí ich nechajú bezpečne v izolácii ležať doma a ochránia ostatných pred šírením vírusu?